Asi je vás takých viac. Máte doma skrinku s blikotavou obrazovkou zvanú televízor, ale buď slúži zväčša len vidiacim členom rodiny, alebo ju máte tak „pre istotu“. V skutočnosti ste však v súvislosti s ňou dávno rezignovali a čas trávite pri magnetofóne, rádiu alebo počítači s všakovakými nahromadenými súbormi. Viete totiž, že vás v kritických momentoch nezradia tým, že vám niečo zamlčia, zataja. Možno ste sa nedávno aj odhodlali pozrieť si nejaký film a aj ste si pochvaľovali, koľko sa v ňom rozpráva a ako dobre mu rozumiete, až po dramatické bezslovné rozuzlenie, posledné gesto, tichý zvrat v deji, bez vnímania a pochopenia ktorého ste zostali mrzutí a s pocitom premárnených dvoch hodín. Alebo s vami vybraný program pozeral aj niekto vidiaci a veľmi sa snažil, aby ste o nič neprišli, až tak, že vám obom vďaka jeho komentárom uniklo niekoľko dialógov postáv. Alebo by ste aj podľahli zvodom nejakého výrobku, pri naliehavom pokyne „zavolajte hneď“ vás len tak šklbe a už mierite k telefónu, ale číslo, na ktoré máte zavolať, pre vás zostane utajené kdesi v rohu obrazovky. Rovnako ako číslo, na ktorom máte chuť podporiť niektorú zo skupín trpiacich ľudí. Jednoducho, televízia tu nie je celkom pre nás. Mohla by byť o čosi viac, keby sa samozrejmosťou stala audiodeskripcia.
Azda trochu zložité slovo (no veď odteraz, ako pre nás, už len AD), určite ešte zložitejšia práca, ktorú si dobrá AD vyžaduje, ale veľmi jednoduché vysvetlenie: je to hlasové komentovanie, slovné popisovanie vizuálnych prvkov rôznych diel, teda napríklad neverbálnych prejavov a činností účinkujúcich, scén, situácií, predmetov a podobne. Hlas, dobre odlíšiteľný od hlasov samotného diela, číta tieto komentáre v tichých úsekoch, teda keď nikto nič nehovorí. Divák si túto funkciu môže zvoliť tlačidlom na diaľkovom ovládači alebo v menu v prípade DVD nosičov. Keď to k nám príde, určite prinesieme aj technickejšie vysvetlenia.
ÚNSS využila ponuku popredného svetového odborníka v tejto oblasti Joela Snydera a jeho prítomnosť v našich končinách a spolu s Národnou radou občanov so zdravotným postihnutím a Filmovou a televíznou fakultou VŠMU usporiadala na túto tému seminár. Joel Snyder z USA je riaditeľom NCI, čo je národná inštitúcia produkujúca AD pre množstvo programov a udalostí pre rôzne vysielacie spoločnosti, ale aj múzeá, divadlá a podobne. Seminár sa uskutočnil 10. októbra v priestoroch spomínanej fakulty VŠMU v Bratislave a bolo by ho možné charakterizovať ako informačno-propagačno-motivačné neformálne stretnutie skupinky zaujatých ľudí s presvedčivým odborníkom. Technických detailov a popisnosti samotnej výroby AD nebolo veľa, ale o jej dôležitosti pre nevidiacich nemohol pochybovať nikto, zvlášť po ukážke, pozostávajúcej zo škrekotu vtákov a zvukov vyjadrujúcich námahu nejakého dieťaťa, bez sprievodného obrazu. Aj diváci s najlepšou predstavivosťou a schopnosťou domýšľať si určite uznali, že istota, ktorú by poskytol komentár, by bola lepšia. Ani publikum na seminári nebolo veľké, ale medzi organizátormi sa vyskytol napríklad Karol Trnka, vedúci dabingového štúdia, ktorého táto problematika zaujíma a je zjavne odhodlaný z nejakého konca sa do nej pustiť.
Pri tvorbe dobrých popisov treba dodržiavať isté pravidlá. Napríklad akurátnosť alebo jednoducho presnosť. Ženu, ktorá plače a po tvári jej stekajú slzy, nie je správne opísať ako ženu, ktorá je smutná. Totiž, nie vždy, keď sme smutní, plačeme a nie vždy, keď plačeme, sme smutní. Aj s pravidlami a zásadami je však tvorba takýchto popisov subjektívna a práve výber slov, teda jazyka komentárov, odzrkadľujúci osobnosť a štýl autora, z nej robí hotové umenie.
Možnosti AD sa, pravdaže, neobmedzujú len na televízne programy, ako by mohol naznačovať úvod. Joel Snyder a jeho spoločnosť „pisateľov“ komentárov majú skúsenosti s popisovaním divadelných predstavení, s nahrávaním sprievodných textov pre expozície v múzeách, pomáhali už školám, knižniciam, pri tvorbe webových stránok. Okrem výroby sa venujú aj zaškoľovaniu tvorcov AD. „Audiodeskripcia je druh umeleckej literatúry. Je to vlastne akási poézia. Vizuálne robí počuteľným a hovoreným, používajúc živý a obrazný jazyk,“ povedal Joel Snyder. „V Amerike sa dá s AD stretnúť nielen v súvislosti s umením, ale aj na svadbách, prehliadkach, ródeách, v cirkusoch, na športových podujatiach, dokonca aj na pohreboch.“
Celkom by ma zaujímalo, koľkí si už v tejto chvíli poviete, že Amerika je ďaleko a radi by ste vedeli skôr to, čo sa v tejto veci bude diať u nás. „Téma seminára je zvlášť aktuálna v kontexte prípravy nového návrhu zákona o digitalizácii vysielania aj nového audiovizuálneho zákona i v súvislosti s úlohou zaviesť takúto službu, ktorá je súčasťou ‚Národného programu rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach života‘ schváleného uznesením Vlády SR č. 590/2001 a jeho každoročných aktualizácií,“ stálo na pozvánke na seminár.
Skúsenosti s popisovaním filmov pre nevidiacich majú aj v Českej republike. V kine Tatra v Bratislave sa bude 15. novembra premietať český komentovaný film Horem pádem. Ak to nemáte ďaleko, neváhajte a choďte si vychutnať tento u nás ojedinelý zážitok, keď sa nebudete musieť nakláňať k vedľajšiemu sedadlu s tichou otázkou „čo sa deje“.
Dobu, v ktorej žijeme, zvykneme nazývať ťažkou a zložitou. Zaiste takou je, ale je aj veľmi vzrušujúcou, okolo nás sa naozaj dejú (azda vo všetkých zmysloch) veci, aké sa dosiaľ nediali. Veď si len predstavte, že raz nejaké nevidiace dieťa na otázku, aký je jeho najobľúbenejší program v televízii, odpovie, že kreslený film o Tomovi a Jerrym.
Žz
(Nový život 13/2006)
